Klub priateľov vážnej hudby

Prelom 16. a 17. storočia priniesol vo vývoji hudobného myslenia, hudobnej poetiky, hudobnej tvorby a interpretácie výrazné zmeny. Do popredia sa začali predierať otázky a otázniky: je hudba cestou človeka k Bohu? Alebo je hudba cestou Boha k človeku? Je hudba o emóciách alebo jeho o štruktúrach? Hudba v tomto smere vždy o piaď zaostávala za výtvarným a literárnym umením. Michelangelo, Leonardo da Vinci, Tiziano, Sandro Botticelli, El Greco, či Dante, Petrarca... umelci, ktorí jednoznačne zaostrili optiku na človeka, jeho vonkajškovú krásu a jeho bohatý vnútorný svet. Aj v ich sakrálnych dielach už figurujú "živí ľudia" s ich psychologickým rozmerom, láskou, utrpením, úsmevmi, či úprimným žiaľom. Hudba však neustále bazírovala na nadzemských, transcendentálnych hodnotách a víziách. Bola pod drobnohľadom cirkvi ako dôležitá súčasť rituálov a osláv. V tých istých kostolíkoch, chrámoch alebo katedrálach, obklopení tou istou výtvarnou výzdobou museli hudobníci vždy prinášať nový materiál, nové spevy, nové omšové ordináriá a propriá. Obdobie renesancie bolo z hľadiska oficiálneho, teda sakrálneho umenia príznačné mimoriadne prísnymi pravidlami v zmysle kompozície; doktrína čistých konsonancií kvarty, kvinty a oktávy, obmedzenia v používaní iných intervalov, respektíve akási "povinnosť" rozvádzať tieto intervaly podľa striktných pravidiel, viazanosť na gregoriánsky (alebo iný obdobný) cantus firmus boli v centre pozornosti a boli záväzné pre všetkých veľkých majstrov. Hudba mala viesť človeka k Bohu. Ponúkala akúsi "nebeskú" emóciu, ktorá ovládala myseľ človeka v stave istého tranzu v rámci bohoslužby. Aj títo veľkí majstri však videli a cítili, že hudba naplno žije aj v plenéri, v každodennom živote ľudí, a tam nie je riadená striktnými pravidlami. Tam je riadená srdcom človeka, jeho túžob, jeho smútkami či radosťami. Že v týchto svetských radovánkach alebo žiaľoch akoby prichádzal Boh k človeku a dbal na jeho zdravý vývoj a na pozemské šťastie. Podobné ambície písať o človeku a pre človeka na zemi výrazne prezentoval na báze oficiálneho umenie už Guillaume de Machaut v hlbinách 14.storočia.Jeho chansony sú zväčša o nenaplnenej láske, o strate, ale aj o pozitívnych aspektoch rýdze ľudskej lásky. V jeho stopách kráčali aj mnohí nasledovníci. Okrem toho pôsobili v srdci v dávnych časoch minnesängri, igricovia, trubadúri, truvéri s ich epickými alebo milostnými chansonmi sprevádzanými lutnou či iným harmonickým nástrojom. To však bola spoločenská periféria. V 16.storočí mnohí autori experimentovali v štýle "Musica reservata", ktorý sa vzpirtal kánonom vedení hlasov a o konsonanciách; vo vokálnych dielach týchto majstrov sa vyskytoval dynamický chromatizmus a akordické štruktúry. Túto techniku dokonale ovládal a aplikoval napríklad Orlando di Lasso – jedna z najvýznamnejších osobností obdobia hudobnej renesancie. Čosi podobné sa vyskytuje v extrémne expresívnych madrigaloch démonického Carla Gesualda da Venosu; rafinovaná polymelodická spleť sa v exponovaných okamihoch doslova rozbíja o bariéru hutných chromatizmov a akordických úsekov. Stile moderno sa teda predieral dejinami pomerne aktívne. Ale až na prelome 16. a 17.storočia sa miska váh začala definitívne prevažovať k týmto hodnotám hudby. Vznešení aristokrati, mešťania, umelci zareagovali na udalosti v iných umeleckých oblastiach a zahájili proces duchovnej obrody. Voči koncepcii "prima prattica", (stile antico) postavili princíp "seconda prattica" (stile moderno), ktorý mal vyjadrovať plnohodnotný emotívny svet človeka bez samoúčelných obmedzení. Nebeské, transcendentálne emócie začali nahrádzať ľudské, pozemské emócie. Významným krokom k reforme bolo stanovenie akordu ako základnej harmonickej jednotky. S akordom ako akýmsi "Atlasom" hudobnej štruktúry súvisle princíp "basso continuo" – najvýraznejšia črta "stile moderno". Epicentrom búrlivej metamorfózy bolo Taliansko. V opozícii voči bujným polymelodickým kompozíciám stile antico sa ocitli krehulinké jednohlasné monódie; sólový hlas sa vznášal nad akordickým sprievodom. Do hry vstúpila opera – zväčša na mytologické, teda nie liturgické námety. Okrem toho nastal búrlivý vývoj tvorby v oblasti inštrumentálnej hudby. Tam zohral dôležitú funkciu tanec a jeho rôzne formy a podoby. Tanec je evidentne prejavom "pozemskosti"; dokáže však uvádzať človeka do tranzu. Za všetky príklady je tu tanec portugalský, či španielsky tanec folia; folia zamená v preklade "bláznivý" a podľa svedectiev bola folia naozaj tancom, pri ktorom zúčastnení strácali nad sebou kontrolu a oddávali sa živočíšnym pudom. Veľmi rýchlo sa však folia stala témou pre geniálne variačné cykly veľkých majstrov. Ak teda má byť témou "extravagantné a bizarné", 17.storočie je žriedlom inšpirácie.

"Stravagante e bizzare… V názve programu, ktorý je zložený z inštrumentálnych skladieb talianskych skladateľov, je ukrytá krása v rozmanitosti, úzko spojená so vznikom nových foriem v hudbe 17. storočia, podľa môjho názoru najoriginálnejšieho obdobia v dejinách hudby. Postupne od Zarlina, cez Florentskú cameratu až po Claudia Monteverdiho s jeho "stille recitativo" prichádzajú na svet nové postupy v nazeraní na funkciu hudby, od objektívnej krásy renesančnej polyfónie založenej na prísnych pravidlách "prima prattica" (s k "seconda prattica" - subjektívnemu vyjadreniu ľudských pocitov v melódiách, ktoré boli vo vertikále podporené harmonickým sprievodom podľa primeranej emócie. Je to predzvesť zásadnej zmeny v nazeraní na funkciu hudby a vzniku diel v budúcich storočiach. Talianska trojminútová sonáta s krátkymi úsekmi, kde každý má iný charakter , v sebe nesie archetyp zrodu veľkých monumentálnych diel v ďalších storočiach. Vznik nových foriem skladieb bol v počiatočnej fáze, postupne sa rozvíjajúci až do konca storočia, preto môžeme pozorovať fenomén nevídanej originality komponovania, ktorý je možné zachytiť iba pri zmene veľkých štýlov ako bola renesancia smerom k ranému baroku. Skladateľ 17.storočia bol zároveň hráčom na niekoľkých nástrojoch, každý z nich sa snažil nájsť vlastný hudobný jazyk a originálne harmonické postupy, v ktorých sa spolu miešali modalita s tonalitou. V našom programe prinášame obraz originality tejto výnimočnej doby, kde každý skladateľ – interpret vo svojich skladbách doplňuje malý diel vo veľkej skladačke, z ktorej sa postupne v ďalšom storočí ustália jednotlivé formy. Štýlovo najbližšie k renesancii je polychorická (dvojzborová, pozn. I.J.) Canzona od slávneho organistu Claudia Merula z roku 1558. Oo takmer sto rokov napísal svoju Gagliardu detta la Listeltina di Santino huslista a známy učiteľ (vydal jednu z prvých škôl hry na husliach) z Milána, Gasparo Zanetti. Je ladená tiež v duchu renesancie, ale Zanetti ju harmonicky obohatil o nové postupy. Ballo detto Genaro a Ciaccona – variácie na najslávnejší basový sprievod v talianskej inštrumentálnej hudbe z tretej knihy napísal v typickom virtuóznom slohu Tarquino Merula, ktorý pôsobil na rôznych miestach Talianska, napokon skončil v Cremone. Ak by sme mali niekoho popísať slovami Castiglioneho - typický renesančný ideál človeka, tak určite to bude platiť o Adrianovi Banchierim, ktorý spĺňal všetky ideály – benediktínsky mních, skladateľ, hudobný teoretik, organista, básnik a zakladateľ Accademia dei Floridi v Bologni. Jeho zbierka Fantázii z roku 1603 predstavuje revolúciu v používaní sláčikového aparátu, hlavne z pohľadu posunu klasického madrigalu do dramatickej formy. Medzi najväčších husľových virtuózov svojej doby patrí Biagio Marini, o čom svedčí aj vydávanie jeho zbierok v celej Európe. Počas života precestoval celú Európu, pôsobil aj v kapele Claudia Monteverdiho v Benátkach. Do programu sme vybrali Sonátu pre 5 nástrojov z XXII.zbierky, kde vo virtuozite a invencii majú všetky nástroje rovnocenné postavenie. Maurizio Cazzati pôsobil v Bologni, kde pre svoje radikálne predstavy o hudobnej prevádzke sa dostal do konfliktu s ostatnými hudobníkmi, napokon odišiel do Mantovy, kde bol až do konca života. Jeho inštrumentálne dielo je dnes považované za najvplyvnejšie a najoriginálnejšie, v programe zaznejú Trecia a Passacaglia, variácie na ďalší zo slávnych basových sprievodov. Ak bz sme chceli slovo "bizzare" priradiť k niektorému zo skladateľov priradiť, určite to bude rakúsko-taliansky hráč na lutne, chitarrone a colascione Giovanni Girolamo Kapsberger. Jeho typické Toccaty sa dodnes vyznačujú modernosťou, virtuozitou a originalitou. Popri skladbách pre chittarone zaznie aj Prelude a Allemande od ďalšieho slávneho hráča a učiteľa hry na barokovej gitare Francesca Corbettu, ktorý je pionierom kombinovanej hry brnkania prstom a hry "strumming" ktoré dodnes používa v populárnej hudbe. Ďalším huslistom-virtuózom, ktorého skladby zaznejú je Marco Uccellini. Sólové sonáty pre husle svojou náročnosťou a novými spôsobmi hry znamenajú jeden z míľnikov pri vzniku a rozvoji husľovej sonáty. Uccellini sa odklonil od typickej praxe tej doby, keď sonáty mohli hrávať aj na iných nástrojoch. Rodák z Mantovy Carlo Farina, aj napriek krátkemu životu mal šťastnú ruku pri výbere svojich učiteľov a hudobníkov, ktorých stretol na svojej životnej ceste – Salomone Rossi, Giovanni Battista Buonamente v Mantove. Heinrich Schutz v Drážďanoch ho inšpiroval ku komponovaniu vlastných skladieb, tak možno aj jemu ďakujeme za také skvelé dielo akým je Capriccio Stravagante. Svojou formou aj obsahom je to v dejinách hudby ojedinelé odvážne dielo, postavené na imitácii rôznych nástrojov, zvierat a pocitov. Krátke spojovacie ritornely nás privádzajú vždy do novej nálady. Tento zmenšený kaleidoskop zvukov je znázornený na husliach v sprievode viol a basso continuo. Napríklad imitácie psa a mačky sú napísané spôsobom komponovania, ktoré by sme bez preháňania mohli priradiť do 20.storočia."

(Miloš Valent)

Ak umelecký vedúci súboru Solamente naturali Miloš Valent uviedol brilantnú paralelu ich projektu s 20.storočím, je to kúzlo večných návratov kamsi na začiatok; na prelome 19. a 20.storočia sa odohralo čosi veľmi podobné ako na rozhraní 16. a 17.storočia. To, čo sa vtedy zrodilo fungovalo tristo rokov, aby sa napokon koncom 19.storočia stalo tým, čím kedysi dávno bol "stile antico". Klasická harmónia bola vyčerpaná a hudobníci ju nahradzovali inými systémami. Vyskytli sa tendencie vrátiť sa k starým majstrom, k Giovannimu Pierluigimu da Palestrinovi a jeho kvetnatej polymelodike (za všetky príklady - Giuseppe Verdi: Quattro pezzi sacri, Messa da Requiem). Neskôr sa rodili nové kompozičné systémy (dodekafónia, serializmus, sonorizmus). Nastal teda opäť tvorivý zápas medzi tým, čo dohasína, tým, či už bolo dávnejšie a tým čo len vzniká.... teda opäť čosi ako hra "stile antico" a "stile moderno". Chronológia je v dokonalom prepojení na kruhový.... realita je nasýtený mýtickou energiou vo vnímaní času...